Myslím si, že prínos Adornovej a Horkheimerovej koncepcie kultúrneho priemyslu a dialektiky osvietenstva pre súčasnosť (i prínos frankfurtskej školy všeobecne), spočíva predovšetkým v neustálom apeli na kritického ducha, v dôraze na problematizovanie kultúrnej prítomnosti, na rozvíjanie interdisciplinárneho prístupu k jej skúmaniu, na odmietnutie fetišizácie akýchkoľvek kategórií, prostredníctvom ktorých definujeme našu kultúrnu prítomnosť a na využívanie dialektickej metódy, ktorá zabraňuje statickému a ahistorickému videniu kultúry.
Zároveň som presvedčená, že koncepcia kultúrneho priemyslu je vo svojej pôvodnej podobe len veľmi málo využiteľná v súčasnej kultúrnej teórii a výskume. Adornov a Horkheimerov prístup k masovej kultúre nie je jednostranne odmietavý a pohŕdavý, ako im vytýkajú mnohí kritici, ale dialektický, tendencia ku kritickej reflexii len negatívnych aspektov až príliš prevažuje. Aplikovanie Adornovho a Horkheimerovho prístupu priam zvádza k pesimistickým teoretickým úvahám, ktoré nesmerujú k žiadnym praktickým návrhom a sústredia sa len na odhaľovanie falošnej podstaty súčasnej kultúry a spoločnosti. Vo všeobecnosti by som ako základný princíp stanovila vyhnutie sa odhaľovaniu negatívnych a seba-deštrukčných tendencií (hoci nepochybne existujú a sami ich pociťujeme) a vyhnutie sa samoúčelnému dokazovaniu využiteľnosti Adornovej a Horkheimerovej koncepcie a platnosti všetkých ich pesimistických záverov. Naopak, je potrebné sústrediť sa na momenty emancipačné, kritické a pozitívne. Postoj kultúrneho pesimistu je v istom zmysle nesmierne lákavý, ak však chceme prekonať základné nedostatky Adornovho a Horkheimerovho modelu, mali by sme zaujať postoj „kultúrneho optimistu“. Z pozície kultúrneho optimistu, ktorého cieľom je pozitívne zužitkovať Adornovu a Horkheimerovu koncepciu, je podľa môjho názoru následne potrebné predovšetkým:
• Položiť dôraz na to, čo Adorno a Horkheimer neuskutočnili: na odhaľovanie pozitívneho potenciálu kultúrneho priemyslu a na kreatívne zapracovanie teórie kultúrneho priemyslu do rôznych projektov a výskumov.
• Zmeniť postoj k samotnej priemyselne produkovanej masovej kultúre.
• Prestať ju vnímať ako manipulujúcu jednotlivca a uprednostniť také ponímanie, v ktorom masová kultúra predstavuje priestor, v ktorom sa jednotlivec rozličnými spôsobmi pozitívne formuje.
• Vzdať sa prísneho presadzovania dialektického výskumu a obohatiť kritickú teóriu o metodológiu empirického sociologického výskumu.
• Dôraz by sa mal jednoznačne presunúť na rozvíjanie možností pre formovanie jednotlivca a formovanie emancipátorských produktov a médií.
• Rozšíriť okruh Adornom a Horkheimerom skúmaných tém v súvislosti s našou pozíciou a potrebami doby. V tejto súvislosti považujem za nesmierne podnetnú tému napríklad kultúrnu sabotáž ako undergroundové kultúrno-kritické hnutie, ktoré má post outsidera, využíva médiá, umenie a paródiu a stáva sa základom pre formovanie špecifickej subkultúry, ktorá v sebe zahŕňa aspekt kritického nazerania na súčasnú konzumnú a informačnú spoločnosť a jej komodifikovanú kultúru a vyjadruje vlastný postoj umeleckými prostriedkami. Téma kultúrnej sabotáže zároveň otvára široký priestor pre skúmanie svojho vplyvu na rozvíjanie kreatívneho myslenia recipientov – aktívnych divákov.
re:
pozeram ze na Kellnerovi si stavala ) tyjo a tiez pozeram, ze v ceskoslovensku sa o nich prestalo pisat v 70-tych rokoch…. resp. potom len zmienky u Budila, Fajkusa a Faya, to je celkom bieda…
to je fajn, ze na to upozornujes v zavere, ze to chyba, a vobec sa mi paci ten zaver….(!!)
magda ma inak phd temu, ktora celkom suvisi s kulturnou sabotazou — konkretne ‘aktivizmus na internete’